Už nechcem počuť: „Na tebe to vyzerá dobre, ale nie na mne.“

Vždy, keď mi žena povie túto vetu, cítim, že nejde o oblečenie.

Že to nie je o tom saku, šatách alebo farbe rúžu.

Je to o presvedčení, ktoré sa v nej zabývalo ešte dávno predtým, než si vôbec mohla definovať, čo sa jej páči.

A väčšinou to znie nejako takto:

„Mne sa to páči, ale ja by som si to nikdy nedala.“

Ale prečo?

Keď sa spýtam hlbšie, prídu odpovede ako:

„Ja na to nemám postavu.“

„To je pre iné ženy.“

„Vyzerala by som smiešne.“

Nie, to nie je o postave, ani o oblečení.

To je o tom, že si to nikdy neskúsila bez filtra.

Bez toho vnútorného hlasu, ktorý ti pri pohľade do zrkadla šepká:

„Nie, to nie si ty.“

Ale vieš čo? Možno práve to si ty.

Len si sa tomu ešte neotvorila.

Tvoj box, tvoje hranice

Predstav si, že celý život sa pozeráš na seba cez malý box.

V ňom sú len farby, strihy, štýly, ktoré ti niekto kedysi schválil.

A keď skúsiš niečo mimo, tvoj mozog spustí alarm.

„To sa nehodí!“

„To je príliš výrazné!“

„To je moc!“

Ale ten alarm nie je reálny.

To je len spomienka.

Na základnej ti možno kamoška povedala:

„Takto sa obliekajú len tie lacné baby.“

Alebo mama raz utrúsila:

„Ty chceš vyzerať ako niekto iný?“

A tvoje dievčenské ja si to zapamätalo.

Nie ako vetu, ale ako limit.

Odvtedy, keď máš chuť obliecť si niečo nové, tvoj systém to vyhodnotí ako hrozbu.

Nie preto, že by to na tebe nevyzeralo dobre.

Ale preto, že tvoj mozog si to spojil s hanbou, odmietnutím alebo smiechom.

A tak sa stane, že dospelá žena stojí pred zrkadlom, vidí sa krásna, ale aj tak to vzdá, pretože niekde v pozadí beží nahrávka z detstva.

Kto o tebe čo povie?

Vieš, čo je na tom celom najironickejšie?

Väčšina tých ľudí, ktorých sa bojíš „čo povedia“,

ťa dnes ani nepozná.

Niektorí ti možno ani nedokázali zapamätať meno.

A hlavne - neplatia ti účty.

Tak prečo by mali rozhodovať o tom, ako sa cítiš vo svojom tele, v oblečení, v priestore?

Ak niekto niekedy komentoval tvoj štýl, to nevypovedá o tebe.

To len ukazuje, že oni sami sa báli byť videní.

Oblečenie ako jazyk

Pre mňa je oblečenie jazyk.

Nie uniforma, nie dekorácia.

Je to spôsob, ako sa vyjadruješ bez slov.

A ak ho začneš používať vedome, môžeš preformulovať celé vnímanie seba.

Nie preto, že sa zmení tvoje telo.

Ale preto, že sa zmení tvoja energia.

Každý outfit, v ktorom sa cítiš sebavedomo, je ako nový odstavec tvojho príbehu.

A každý pohľad do zrkadla, v ktorom sa sama sebe páčiš, je malý manifest:

„Som tu. Som dosť. Som viditeľná.“

Takže… nabudúce

Keď z teba vypadne:

„Na tebe to vyzerá dobre, ale nie na mne,“

skús sa zastaviť a spýtať:

„Naozaj to nie som ja… alebo sa len bojím, že to o mne niečo povie?“

A odpoveď možno prekvapí.

Lebo zistíš, že to, čo ti „nesedí“, nebolo o farbe alebo strihu,

ale o povolení byť videná.

Ak cítiš, že potrebuješ pomôcť prekročiť ten starý box

ponúkam gratis 20-minútový styling call, kde spolu prejdeme, ako začať meniť tvoj štýl z energie, nie z nedostatku.

✨ Alebo sa pridaj k mojej komunite hrdiniek na Instagram @the.main.character.program -

miesto, kde sa učíme, ako vyzerať, cítiť a žiť ako hlavná postava vlastného príbehu.